Centrálna banka je verejnou inštitúciou, ktorá spravuje menu krajiny alebo skupiny krajín a riadi peňažnú zásobu (objem peňazí, ktoré sú v obehu). Hlavným cieľom centrálnej banky je najmä cenová stabilita a stabilný ekonomický rast. V niektorých krajinách sú centrálne banky zodpovedné za podporu zamestnanosti.
Jedným z prednostných nástrojov každej centrálnej banky v rámci jej menovej politiky je stanovovanie úrokových sadzieb – a teda aj „ceny peňazí“.
Centrálna banka nie je komerčnou bankou. Súkromná osoba si v centrálnej banke nemôže otvoriť účet ani požiadať o úver. Keďže je verejným subjektom, jej účelom nie je tvorba zisku ako v prípade komerčných bánk. Centrálna banka plní úlohu banky pre ostatné komerčné banky, a týmto spôsobom ovplyvňuje tok peňazí a úverov v ekonomike v záujme dosiahnutia stabilných cien. Komerčné banky si môžu od centrálnej banky požičiavať peniaze, spravidla na pokrytie konkrétnych, veľmi krátkodobých potrieb. Za úver od centrálnej banky musia zložiť kolaterál, inak povedané zábezpeku – aktívum ako napríklad štátny alebo podnikový dlhopis v príslušnej hodnote, ktorý je zárukou vrátenia požičaných peňazí.
Komerčné banky dajú centrálnej banke svoje cenné papiere (napríklad dlhopisy) a centrálna banka im za to dá peniaze v hotovosti.Vzhľadom na to, že komerčné banky môžu požičiavať na dlhú dobu peniaze z krátkodobých vkladov, môžu mať ťažkosti s „likviditou“
Príklad: Ján si vloží 1000 eur do banky, na dobu jedného roku. Banka nenechá Jánových 1000 eur na jeho súkromnom účte, ale dá ich do obehu a začne s nimi obchodovať. Požičia ich dlžníkovi, ktorý si chce od banky požičať 1000 eur na dobu 3 rokov. Keď si príde po roku Jano zobrať naspäť svoj vklad, banka nemôže zobrať peniaze dlžníkovi, ktorý sa s bankou dohodol na 3 ročnej pôžičke, ale bude musieť hľadať znovu niekde inde u iného vkladateľa.
Samozrejme, jeden takýto prípad bankovú likviditu neohrozí. Ale keď je takýchto prípadov viac (povedzme tisíce), banka môže mať seriózne problémy s likviditou. Je síce pravda, že banka má svoje finančné rezervy, no väčšinou tieto finančné rezervy nie sú vo forme peňazí, ale vo forme cenných papierov, dlhopisov, komodít (zlato) a podobne. Tu nastáva situácia keď síce banka má dostatok majetku na splatenie svojich dlhov, ale nedokáže ho rýchlo premeniť na peňažnú hotovosť.
V takom prípade môže na scénu vstúpiť centrálna banka ako „veriteľ poslednej inštancie“. Týmto spôsobom zachováva stabilitu finančného systému. Centrálne banky môžu popri menovej politike plniť aj celý rad ďalších úloh. Zvyčajne vydávajú bankovky a mince, nezriedka zabezpečujú plynulé fungovanie platobných systémov pre banky a obchodované finančné nástroje, spravujú devízové rezervy a hrajú svoju úlohu aj v informovaní verejnosti o stave hospodárskeho vývoja. Mnohé centrálne banky tiež prispievajú k stabilite finančného systému tým, že vykonávajú dohľad nad komerčnými bankami, ktorého účelom je zabrániť nadmernému riskovaniu zo strany veriteľov.
Dnes už takmer každá krajina na svete disponuje centrálnou bankou. Výnimku tvoria: Andorra, Monaco, Nauru, Kiribati, Tuvalu, Palau, Maršálové ostrovy, alebo štáty Mikronézie.
