Prehľad článku:

Podstata dlhopisov

Dlhopisy spolu s akciami patria najdôležitejšie investičné inštrumenty. Zatiaľ čo pri investovaní do akcií sa stávate akcionárom danej spoločnosti a máte s tým súvisiaci podiel na jej zisku a práva akcionára, pri dlhopisoch je vaše postavenie voči spoločnosti (alebo štátu) úplne rozdielne. V prípade, že totiž vlastníte korporátny dlhopis vybranej spoločnosti, nie ste v postavení akcionára, ale veriteľa.

Jednoducho povedané, poskytli ste danej spoločnosti finančné prostriedky vo forme nákupu tohto dlhového cenného papiera a táto spoločnosť je voči vám v postavení dĺžnika. Výhodou takéhoto postavenia je fixný výnos vo forme vyplácaných kupónov, nevýhodou je napríklad riziko defaultu, teda neschopnosti dlžníka plniť si svoje záväzky. V takomto prípade sa špeciálne pri korporátnych dlhopisoch veľmi ťažko dopracujete naspäť k svojim peniazom. K rizikám spojeným s investovaním do dlhopisov sa budeme ale venovať predovšetkým v ďalších článkoch.

Poďme sa ale vrátiť k základom toho, čo to vlastne ten dlhopis je a čo predstavuje. Dlhopis je cenný papier, ktorý predstavuje úver poskytnutý dlžníkovi. Dlžník sa na základe vydaného dlhopisu zaväzuje platiť veriteľovi pravidelné platby (kupón) vo vopred dohodnutej výške a to až do splatnosti dlhopisu. Väčšina dlhopisov má splatnosť od 2 až do 30 rokov a na konci tohto obdobia je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi istinu (nominálnu hodnota dlhopisu).

Praktický príklad – korporátne dlhopisy

Investor sa rozhodne kúpiť jeden korporátny dlhopis v menovitej hodnote 10 tisíc eur, pričom daný dlhopis má 4,5% kupón (vyplácaný raz ročne) a 5 ročnú splatnosť. Investor teda kúpi tento dlhopis a zaplatí zaň 10 tisíc eur. Dané prostriedky získa spoločnosť, ktorá tieto dlhopisy emitovala a tá si už môže s nimi nakladať podľa vlastného uváženia. Môže ich použiť napríklad na vlastnú réžiu, platy zamestnancov, realizáciu podnikateľského zámeru (napríklad výstavba developerského projektu), čokoľvek. Investor dostane ako odplatu každý rok ku dátumu výplaty spomínaný kupón. Pri spomínaných 10 tisícoch by teda investor dostal každý rok vyplatený kupón vo výške 450 eur – daň, čo predstavuje 364,50 ktoré dostane vyplatené na svoj účet.

Koľko by investor na takomto korporátnom dlhopise v skutočnosti zarobil?

Pokiaľ by investor držal tento dlhopis až do doby splatnosti, celkovo by získal na kupónoch 364,50 eur * 5 rokov = 1 822,50 eur. Posledný rok by bola spolu s poslednou výplatou kupónu aj nominálna hodnota dlhopisu, v tomto prípade 10 tisíc eur. Celkový výnos takéhoto dlhopisu predstavuje teda 1 822,50 eur, čo predstavuje približne 3,40% p.a. aj napriek tomu, že kupón dlhopisu je 4,5%. Je dôležité uvedomiť si, že dlhopisy sa úročia jednoduchým úročením a investor nezískava tak úroky z úrokov. Druhým dôležitým faktom je, že spomínaný kupón je pred zdanením.

Zero Bond, alias dlhopis bez kupónu

Poznáme avšak taktiež aj špecifický typ dlhopisov, ktoré nevyplácajú žiaden kupón. Takéto dlhopisy sa nazývajú Zero Bondy. Pýtate sa akú motiváciu má investor takýto dlhopis nakúpiť? Je ním skutočnosť, že takýto dlhopis sa predáva s nižšou cenou, ako je jeho nominálna cena, ktorá bude dlžníkom splatená na konci splatnosti dlhopisu. Kúpite teda napríklad dlhopis za 8 400 eur a o 5 roky vám bude vyplatených naspäť 10 tisíc eur. Počas tejto doby nedostane avšak vyplatený žiaden kupón.

V praxi to teda vyzerá pri takejto investícií tak, že investor nakúpi takýto dlhopis za cenu pod jeho nominálnou hodnotou – 8 400 eur. V priebehu 5 rokov čo tento dlhopis vlastní mu nie je vyplácaný žiaden kupón, nakoľko dlhopis žiaden kupón nemá. Avšak na konci splatnosti takéhoto zero bondu prichádza to pre investora najpodstatnejšie – investorovi je vyplatená nominálna hodnota dlhopisu, v tomto prípade 10 tisíc eur. Čo je zaujímavé pre investora je fakt, že rozdiel medzi nákupnou cenou a nominálnou hodnotou dlhopisu (1 600 eur), investor nedaní. V praxi si totiž nepripísal žiaden výnos nad nominálnu hodnotu dlhopisu. Výnos investora v tomto prípade bol vo výške 3,55% p.a.

Štátne dlhopisy

Pri štátnych dlhopisoch je situácia veľmi podobná ako pri korporátnych dlhopisoch. Najpodstatnejším rozdielom je skutočnosť, že nákup štátneho dlhopisu investor požičiava peniaze štátu a nie firme. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že riziko defaultu (toho, že dlh nebude splatený), je pri štátoch nižšie ako pri firmách. Avšak krach štátu tiež nie je niečím výnimočným, pravdaže závisí od toho, o aký štát ide.

Vo všeobecnosti sú štátne dlhopisy hlavnou formou toho, ako štáty získavajú úvery. Väčšina krajín funguje na základe deficitov verejných financií, čo znamená, že štátne príjmy sú nižšie ako štátne výdaje. Tento deficit štát vykrýva prostriedkami, ktoré si požičia od investorov za relatívne nízky úrok a to najmä vo forme emisií dlhopisov.

Štát tak získa úver a investor uloží peniaze relatívne bezpečne za malý výnos. Pokiaľ ekonomika rastie, tak štát môže svoj dlh pomerne jednoducho splácať. Podstatné je teda to, aby rast HDP štátu bol nad úrokmi, ktoré musí platiť. Problematickejšia situácia nastáva v prípade, pokiaľ ekonomika nerastie a štát musí svoj dlh splatiť novým dlhom, pričom hrozí jeho akumulácia.

Rating dlhopisov

Rating dlhopisov vznikol s cieľom informovať investorov o tom, ako je na tom ekonomika jednotlivých krajín a ako veľké je potenciálne riziko defaultu pri danom cennom papieri. Ak má krajina vysoký rating, tak je šanca na jej krach nižšia, ako pri nižšom ratingu. Tento rating, teda hodnotenie úverového rizika daných krajín, vytvárajú ratingové agentúry, pričom medzi najdôležitejšie ratingové agentúry patrí  Moody’s, Standard & Poor’s, a Fitch.

Tieto agentúry môžu znížiť alebo zvýšiť rating alebo ohodnotenie krajiny, čím v podstate určujú za akých podmienok im budú investori požičiavať na finančnom trhu. Čím je rating krajiny horší, tým je menšia pravdepodobnosť, že investor krajine požičia a pravdaže je aj väčšie riziko, že daná krajina nebude schopná plniť svoje záväzky.

Štátny dlhopis môže mať investičný rating AAA až po BBB-, pričom existuje aj neinvestičný rating, pri ktorom je nákup dlhopisov takejto krajiny označovaný vyslovene ako špekulatívny. Väčšina finančných inštitúcií má striktne stanovený limit aké dlhopisy môže a nemôže kupovať a preto, keď sa krajina dostane do neinvestičného ratingu, tak v podstate je odsúdená k tomu, že si už na trhu nedokáže požičiavať. Zároveň sú tieto limity dôvodom, prečo niektoré inštitúcie nakupujú dlhopisy so záporným kupónom, kedy v podstate požičiavajú peniaze danému štátu a zároveň mu za to ešte platia oni úroky. Nakupujú ich, pretože musia mať určitý pomer dlhopisov aj s ratingom AAA či AA+ a teda nemajú na výber.

Riziká spojené s investovaním do dlhopisov

Bohužiaľ pri korporátnych dlhopisoch žiaden rating nenájdete, nakoľko žiadna agentúra nebude robiť analýzu rizika defaultu nejakej malej lokálnej firmy. Tieto dlhopisy sa veľakrát zakladajú skôr na dôvere, ako nejakej komplexnejšej analýze a reálne vyhodnotenie rizík spojených s takouto investíciou je extrémne náročné. Len pre príklad – vezmite si, že ste nakúpili korporátne dlhopisy lokálnej developerskej spoločnosti, čím ste jej v podstate požičali prostriedky na realizáciu jej výstavby, napríklad bytovky. Developer takto vyzbiera peniaze a pustí sa do výstavby.

V prípade, že všetko ide po masle a podarí sa výstavbu zrealizovať, všetky byty sa predajú a stavba je skolaudovaná, veriteľom (držiteľom dlhopisov) sa vyplatia kupóny a aj nominálna hodnota dlhopisov a všetci sú spokojní. Komplikácie avšak môžu nastať napríklad v prípade, keď by sa spomínaná výstavba skomplikovala, predražila alebo by developer nebol schopný predať dané byty. V takomto prípade by mohla mať daná spoločnosť problémy plniť si svoje záväzky. To je správa, ktorú veritelia určite nechcú počuť.

S investovaním do dlhopisov súvisia taktiež ďalšie negatíva a riziká, akými je napríklad koncentrácia rizika, nízka likvidita, slabá diverzifikácia či nízka flexibilita. Väčšina týchto rizík a negatív je spojená práve s korporátnymi dlhopismi, pri štátnych je zas najväčším negatívnom nezaujímavý výnos. To avšak nemusí platiť pre všetky štátne dlhopisy a aj z nich sa dá vytvoriť portfólio, ktoré vykazuje relatívne zaujímavé výnosy vzhľadom na rizikovosť takejto investície. Ak avšak chce investor investovať dlhodobo, akcie predstavujú vo všeobecnosti lepšiu alternatívu.

Zhrnutie

Pri investovaní do dlhopisov sa stáva investor veriteľom voči spoločnosti / štátu, ktorý tento dlhopis emitoval a táto spoločnosť / štát je v postavení dĺžnika. Výška kupónu predstavuje vopred dohodnutú výšku pravidelné platby, ktorú dlžník platí veriteľovi ako odplatu až do splatnosti dlhopisu, kedy je spolu s poslednou výplatou kupónu vyplatená majiteľovi kupónu aj nominálna hodnota dlhopisu. Poznáme taktiež špecifický typ dlhopisov, ktoré nemajú žiaden kupón. Tento typ dlhopisov sa nazýva Zero Bond a predáva sa s cenou nižšou, ako je jeho nominálna hodnota. Investor tak kúpi dlhopis pod jeho nominálnu cenu a na konci jeho splatnosti dostane vyplatenú vyššiu sumu, ako za tento dlhopis zaplatil.

Dlhopisy sú úročené jednoduchým úročením, čo znamená, že nie sú vhodné pre dlhodobé investovanie, pri ktorom vie zložený úrok výrazne nevýšiť investorov výnos. Štátne dlhopisy majú aj rating, ktorý určujú významné ratingové agentúry, pričom sa pohybuje v rozmedzí medzi AAA až po BBB-.  Čím vyšší rating dlhopisu, tým je menšie riziko defaultu takéhoto cenného papiera, čo znamená že daný štát, dlžník, je v dobrej finančnej kondícií a je schopný plniť svoje záväzky voči veriteľom.

Pri korporátnych dlhopisoch rating nie je uvádzaný, nakoľko ide spravidla o menšie lokálne firmy, ktoré spravidla nie sú ani len obchodované na burze. S investovaním do dlhopisov súvisia taktiež ďalšie riziká, pričom podrobnejšie sa týmto rizikám budeme venovať v ďalších článkoch. Ak avšak chce investor uložiť prostriedky s dlhodobým investičným horizontom, akcie predstavujú preňho vo všeobecnosti lepšiu alternatívu, nakoľko ponúkajú zaujímavejšie výnosy.